Keď som rozmýšľala, čo by mohlo byť námetom pre prvý kávovo-cestujúci príspevok, tak mi napadlo asi sto námetov, ale takmer vždy som sa vrátila k Banskej Štiavnici. Teda nie priamo akcie v nej, ale na cestu do nej (a jedenkrát aj cestu domov). Nech sa totiž vyberiete do Štiavnice z ktoréhokoľvek smeru, tak narazíte na kopec. Štiavnica sa rozkladá v kaldere bývalej sopky a z toho logicky vyplýva, že ak do nej chcete prísť, tak sa stúpaniu nevyhnete.
V prvom roku nášho kávovania, sme boli ešte bezdetní a bezpsoví a plní šialených myšlienok, teda šialenejších...
S piaggiom sme za tie roky prišli do Štiavnice mnohokrát, úprimne, asi by som to už ani nezrátala, ak by som si neprešla všetky mailové komunikácie ohľadne dohadovania miesta a podmienok. A to mám na takéto záležitosti pamäť ako slon. Skúšali sme rôzne príjazdové komunikácie a rôzne smery. Stále kopce. Najviac používaná bola cesta cez Hodrušu. Kúsok za Hodrušou začínajú parádne serpentíny, ktoré si užijete aj na bežnom aute, nieto ešte na piaggi :D Mimochodom, zažili sme opravu cesty. Nový asfalt je parádny, ale bol len tak naliaty na ten starý a cesta je dnes trochu užšia. Cítiť to hlavne v zákrutách, keď sa tesnejšie míňate s autom v protismere.
V 2014, prvom roku nášho kávovania, sme boli ešte bezdetní a bezpsoví a plní šialených myšlienok, teda šialenejších ako, že načo podporné zásobovacie vozidlo a kľudne poďme cestovať aj v noci. Takže sme "skončili" na akcii v Bratislave okolo polnoci, zastavili sa ešte doma a vyrazili po 1nej v noci smer Banská Štiavnica. V piaggii. So slabými svetielkami, obaja napchatí v malej kabíne a s plným autíčkom tovaru. Priemerná rýchlosť klesla, motor nestíhal. Zdalo sa dokonca, že aj benzín sa míňa rýchlejšie. Občas vypadával motor. A ja za volantom a Mišo vedľa mňa zaspal. Kto pozná hluk, aké naše piaggio vydáva, tak si vie predstaviť tu absurditu, že niekto v tej kabínke počas jazdy zaspí.
Cestou cez les sme vydávali tak neobvyklý zvuk, že si nás ani zvieratá v lese nevšímali. Líška sa prechádzala popred autíčko. Čistý surrealizmus, že by sa aj Dálí čudoval. Na druhej strane, Štiavničania si nás nad ránom všimli, keď sme im prehučali mestom. Neskôr v ten deň sa nás na akcii pýtali, či sme to boli naozaj my, kto tak príšerne v noci hučal pod ich oknami... Ospravedlňujeme sa.
Do Štiavnice sme často chodili v noci a máme kávové auto čierne a teda väčšina fotodokumentácie nič moc, tak sa ospravedlňujem za ich relatívne nízku kvalitu a menšie množstvo.
Inýkrát som zase raz išla do Štiavnice. Tentokrát za bieleho dňa. Stúpam si tak od Hodruše, priemerná rýchlosť sa pohybuje medzi 8 až 10 km/h. Zastanem na kraji, že odpočinie auto a aj moja pravá noha, čo naozaj silno stláča plynový pedál... Waze mi napíše správu. "Zdá sa, že ste v dopravnej zápche, pohybujete sa naozaj pomaly". A nech to potvrdím. Áno tu uprostred lesa. Ako ok, asi treba doplniť kategóriu vozidla. A tu sa mi ešte žiada doplniť, že ten kopček bol tak prudký, že keď som zatiahla ručnú brzdu, tak autíčko nezostalo stáť, ale pomaličky začalo cúvať naspäť po ceste...
Alebo keď sme sa raz v Štiavnici natrepali do kabínky aj s Aurou, našou vlčiačkou, vtedy už dospelou (váha cca 30 kg a v kohútiku cez 65 cm) a viezli sme sa s ňou od sedla pod Cukmandlom až do centra mesta a zaparkovali pod Štyrmi sochami a išli na kávu. Lebo náš kávovar bol studený.
Aj cesty zo Štiavnice vedia zabaviť. Raz sme niekde za Vráblami zmokli a napršalo nám do kabíny. Vyskratovalo nám to poistky a prestali sme svietiť. Ani stretávačky, ani brzdy, ani smerovky. Snažili sme sa zájsť čo najďalej a kúsok pred Hlohovcom nás zastavili policajti, že auto nie je spôsobilé na jazdu v cestnej premávke a mali by nám vziať značky. Na tej ceste uprostred poľa... tak sme ich prehovorili na mini pokutu, dotiahli to do Hlohovca a tam prišiel kamarát a robil nám sprievodné svietiace vozidlo až domov.